Môj brat býva vo vynovenom paneláku už viac ako rok, a doteraz žiadne peniaze nenašiel. Prišli sme my rodina a 200 Kč nás čakalo na chodníku. Nebol to kanadský žartík, taký aké kedysi dávali v televízii. Predstavila som si šibalského dôchodcu ako sa za oknom svojej izby od srdca smeje nad tom, ako ľahko sme uverili falošnej bankovke. Avšak mohla v tom mať prsty aj banda výrastkov skrytých za zanedbaným kríkom. Lenže pri bratovom paneláku kríky nerastú. Prepáčte mi to, ostáva to na vás, pán dôchodca.
Peniaze prešli skúškou ohňom. Obstáli. Zniesli platbu 8 krígľov dobre chladeného českého piva. Do zeme sa oplatí pozerať, len keď tam na vás čaká ona (tá koruna), ono (to euro) alebo on (ten dolár). V opačnom prípade by sme mali chodiť so zdvihnutou hlavou. Nielen z čisto praktických dôvodov, aby sme do okoloidúcich nenarazili, ale aj kvôli tomu, aby sme sa im pozreli do očí. Hoci uznávam, pozerať sa ľudom do očí, najmä tým cudzím, je ťažká vec. Stáva sa, že poväčšine odvráti zrak slabší jedinec. Logicky nechceme, aby sme za toho slabšieho jedinca boli považovaní my a preto sa radšej do očí nepozeráme. Škoda, lebo podaktorí majú krásne oči. Vynikajú farbou a tvarom. Oči iných zas nevynikajú ničím iným, len smútkom čo je v skutku smutné.
Dnes som si dala záväzok. Pri kráčaní sa už nebudem toľko pozerať do zeme. V meste netrčia hrubé korene stromov, nepraská pod vami drevo ako v lese, nemusíte vysoko zdvíhať nohy, aby ste vykročili na ďalší kameň. V meste radšej zdvihnem hlavu a upriamim sa na ľudí. Vraví sa, že oči sú okná do duše. Možno tie duše na pár sekúnd spoznám.